KARDINÁL ŠPIDLÍK O MODLITBE

            Svoju prednášku začnem trochu úsmevným príbehom zo spovednice: Istý muž, keď vyznal svoje hriechy, dostal za pokánie pomodliť sa modlitbu Otče náš.
            On však na to hovorí kňazovi: „To ale ja neviem...“
            „Tak teda sa pomodlíte Zdravas, Mária!“
            „Ale ani to nepoznám...“
            „No a teda akú modlitbu poznáte?“
            „Litánie...“
            „Aké litánie? Litánií je veľa, pomodlite sa kúsok...“
            „Oroduj za nás, oroduj za nás, oroduj za nás...“
            „No dobre, ale tú prvú časť...“
            „To predsa hovoríte vy...“

            Príbeh je to úsmevný, niekedy však nemá ďaleko od reality – a teda až tak úsmevný nie je. Dnes je v Európe naozaj veľa ľudí, ktorí nepoznajú Otčenáš a aj takých, ktorí nepoznajú nijakú modlitbu Cirkvi.
            Aj keď v kostole vyhlásite: „Bude novéna“, mnoho ľudí ani nevie, čo je to novéna. Dnes sa už ľudia nechcú modliť ruženec, lebo im táto modlitba pripadá zastaraná, keď sa v Cirkvi medituje nad textom, ktorí pripravili napríklad jezuiti, ľudia sa pýtajú, čo im to akože má dať? V modlitbách je priveľa archaických formulácií „Bože, ráč milostivo zhliadnuť...“, „presladký Ježišu...“, ktoré sú ľuďom cudzie, akoby pochádzali z doby ľadovej.

            Veľa ľudí vníma modlitbu takto: prinesiem Bohu nejakú obetu, dar, modlitbu, poviem: „Bože, buď taký dobrý, prosím ťa o toto...“ a čakajú, že Pán Boh im to dá. Nemyslia to zle, ale modlitbu berú ako niečo za niečo. Veľa ľudí, ktorí nad tým rozmýšľajú, majú s takýmto chápaním modlitby problém. Pýtajú sa „Môže byť Pán Boh takýto? Bude sa on prispôsobovať našim prosbám?“

            To máte tak, ako je to v tom príbehu o troch babičkách. Jedna si zasadila šalát a modlí sa za dážď. Druhá má reumu, a teda prosí Pána Boha za slnko, aby jej prehrialo boľavé kosti. A tretia chce ísť na púť, a tak sa modlí, aby ani nepršalo a nebolo ani príliš horúco, najlepšie, keby bolo pod mrakom. Ako to má Pán Boh zariadiť? Nebol by so svete iba zmätok, keby modlitbami napĺňal naše vlastné priania?

            Tento problém sa vyskytol už v počiatkoch kresťanstva. Ešte za čias Ježiša žil v egyptskej Alexandrii (pre vtedajšieho človeka bola Alexandria dnešným New Yorkom) vzdelaný židovský filozof Filón Alexandrijský. A ten, keď bol Starý Zákon preložený do gréčtiny, dostal nápad priniesť ho kolegom na univerzitu. Aby ukázal, že aj my, židia, máme nejakú múdrosť.
            Jeho kolegovia, keď čítali Starý Zákon, tak sa smiali, že sa až za bruchá chytali a popadali na zem. Hovorili: „Tak smiešnu knihu sme nevideli... Ten Boh Izraela niečo sľúbi. Potom, keď Židia nie sú dosť dobrí, povie im: „Nič nedostanete.“ Oni však prídu, obetujú mu býky a Boh povie: „Tak teda dobre, prehovorili ste ma...“

            Boh takýto nie je. On sa nemení podľa nás. Boh je nezmeniteľný.

            Tí kolegovia Filóna Alexandrijského - boli to stoici, sa tiež modlili. Ale hovorili: „Nemôžeme prehovárať Boha, aby niečo urobil podľa nás. Modlitba je to, že my vidíme Božiu dokonalosť a prispôsobujeme sa jej. Snažíme sa byť stále viac na obraz Boha. To je modlitba.“

            Raz som čítal v jednom nemeckom časopise esej, ktorá rozoberala Ježišovu modlitbu. Ježiš na jednej strane hovorí Otcovi: „Ty ma vždy vypočuješ...“ (Jn 11,42), ale v Getsemani ho počujeme modliť sa: „Ak je to možné, odním odo mňa tento kalich.“
            Ten kalich ale odňatý nebol. A predsa sa niečo s Ježišom stalo. Predtým sa potil krvou, a naraz vstáva a vykročí v ústrety smrti. „Vo svete“ sa nič nezmenilo, zmenil sa on sám.
            A autor tej eseje hovorí: „Takáto má byť pravá modlitba.“

            Niekedy máme problém s tým, že chceme svojimi modlitbami zmeniť prirodzený zákon, beh udalostí. Aj ja mám niekedy toto pokušenie. Raz som prišiel – bolo to vo Florencii – priniesť veľmi chorej žene sväté prijímanie. Stretol som sa na schodišti s lekárom a opýtal som sa ho: „Tak ako sa vyvíja jej stav?“ On na to: „Ide to ku koncu.“ No ja ako zbožný človek mu hovorím: „Tu sa musíme modliť...“ On pokrčil ramenami a povedal: „Ak chcete, modlite sa, ono to neuškodí, ale choroba aj tak pôjde svojou cestou.“

            Ten lekár mal pravdu. Nie v tom, že nemá zmysel modliť sa za chorú a vyprosovať jej trpezlivosť v utrpení a dobrú smrť. Ale v tom, že naše modlitby prirodzený zákon života zmeniť nemôžu, že choroba má svoj priebeh, má svoj spád.

            Čo nám teraz ostáva z kresťanskej modlitby? Je možné, aby Boh vypočul moju prosbu a urobil vec podľa toho, ako ho prosím, alebo to možné nie je?

            Pokúsim sa na to odpovedať. Opäť si poslúžim starovekou Alexandriou, kde bola prvá kresťanská katechetická škola. Tam učil aj Origenes. Ten napísal veľmi dobrú knihu o modlitbe. Preložila sa do mnohých jazykov a hoci pochádza zo 4. storočia, obsahovo je úplne moderná. Origenes v tejto knihe rieši aj vyššie spomínané problémy.
            Hovorí: „My myslíme v čase a Pán Boh v čase nie je.“ Pre nás je niečo predtým a potom, ale u Boha je všetko prítomnosť.
            Je to náročné pochopiť. Vysvetlime si to na príklade z jednej talianskej knihy, ktorá sa volá Don Camillo. Tomuto Boh hovorí: „Si roztržitý, ideš cez trať. Zakopneš a spadneš. A zrazu počuješ, že prichádza vlak. Modlíš sa k Pánu Bohu, nech ide vlak po druhej koľaji. A nie po tej, kde ležíš ty. A ten vlak skutočne prejde po druhej koľaji.  Ty vstaneš a ďakuješ, že ťa vypočul.
            Ale ako ťa mohol vypočuť? Ako by mohol vlak skočiť z jednej koľaje na druhú? Veď už vyšiel zo stanice...“
            Don Camillo nevie, čo má Bohu na to odpovedať. A ten mu hovorí: „Ty vari nevieš, že skôr, ako ten vlak vyšiel, ja som už videl tvoj pád. Ja som počul tvoju modlitbu a všetko som zariadil tak, aby to vyšlo akože podľa tvojej modlitby, ale zároveň to bolo podľa cestovného poriadku.“

            Ono to trochu v tomto prípade vyzerá, akoby bolo od počiatku všetko človeku predurčené, a teda načo sa máme modliť? Ale nie je to tak.

            Origenes má na to peknú odpoveď: „Aby človek prišiel na svet, je určené od Boha od večnosti. A predsa bez otca a mamy by to nešlo. Tak aj naše modlitby sú akoby otcom a matkou toho, čo sa deje vo svete.“ Boh teda na to, aby uskutočnil svoj zámer, potrebuje spoluprácu človeka.

            Na pochopenie to nie je ľahké. To, čo chcem týmto povedať a zdôrazniť, že Pán Boh prírodné zákony nemení. Ak dúfame, že zmeníme to, čo nám Boh pripravil, márne sa namáhame. Ale ak sa modlíme v nádeji, že nám modlitba pomôže rásť vo vzťahu s Bohom, má to svoj význam.

(spracované podľa prednášky kardinála Špidlíka seminaristom)